Kronikár v pamätnej knihe opisuje Spišskú Novú Ves, okolo roku 1908 ako najkrajšie, najväčšie a najusporiadanejšie mesto z bývalej Spišskej, ale aj Podtatranskej župy. Mala 10,347 obyvateľov, z toho bolo 5.103 Slovákov, 1.786 Nemcov a 3.494 Maďarov. Veľká časť obyvateľov bola presiaknutá maďarským duchom. Mesto vtom čase už malo elektrické osvetlenie, dláždené ulice, vodovod. Postavená bola budova Reduty s moderným divadlom. Bol tu štátny učiteľský ústav, štátne gymnázium, drevopriemyselná škola, veľký železničný internát pre chlapcov železničných zamestnancov. Boli tu aj dva katolícke kostoly, jeden evanjelický kostol a jedna židovská synagóga. V Spišskej Novej Vsi boli dislokované kasárne, bolo tu doplňovacie okresné veliteľstvo, okresný súd, banka a aj sporiteľňa.

Železničné stanice sa v tej dobe označovali ako dopravné úrady a Spišská Nová Ves mala maďarský názov Igló. Ležala v km 84,069 Košicko — Bohumínskej železnice, v nadmorskej výške 461,8 n.m. Bola dispozičnou stanicou trate SNV — Košice a trate SNV- L. Mikuláš, domovskou stanicou nákladných, osobných aj strojových čiat. Pred 1 svetovou vojnou na nej ako prednostovia pôsobili Pénzeš, Schiller a Vojnar Tomáš. Od roku 1912 do roku 1918, kedy bol zbavený služby Július Kalabay.

Pôvodne mala stanica 5 koľají. V roku 1908 sa zväčšila výtopňa a stanica na 10 koľají, s pneumatickým zabezpečovacím zariadením a s hradlovým zariadením.

Po vyhlásení Martinskej deklarácie v r. 1918 bol prednosta Kalabay pre nespoľahlivosť odvolaný. V rámci činnosti Slovenskej národnej rady bol veľmi aktívny zamestnanec stanice Pavol Baran, ktorý sa zúčastňoval na jej zasadaniach. Dňa 7.12.1918 , v sobotu, došiel služobný obežník riaditeľstva Košicko- Bohumínskej železnice /KBŽ/, v ktorom bolo uvedené, že z rozkazu vlád štvordohody musia maďarské vojská opustiť všetky „hornouhorské” župy a obsadia ich české vojská. Tieto Spišskú Novú Ves obsadili 16.12.1918. Toho dňa došiel do železničnej stanice aj prvý pancierový vlak. Po tomto asi o hodinu došiel aj prvý vojenský vlak s 800 vojakmi pod velením kpt. Neumana. Veľká čas železničných zamestnancov s takýmto vývojom situácie neboli spokojní a chovali sa voči českým vojakom dosť nepriateľsky a zdržanlivo. Po obsadení SNV bola doprava na trati SNV- Košice následkom maďarského odporu na 1 % týždňa prerušená. Obnovená bola až po obsadení Košíc dňa 30.12.1918. Nepriateľský postoj zamestnancov voči vzniknutej situácii so snahou rozbiť novovznikajúcu republiku a návrat pod Maďarsko vyústil do štrajku ,ktorý viedol sprievodca vlakov František Pellen. Štrajk a trval tri dni. V roku 1919 bol poverený vedením dopravného úradu revident Štefan Měštanek. Nová republika žiadala aby železničný zamestnanci zložili sľub vernosti. Táto akcia prebehla v apríli 1919. V apríli 1920 prevzal úrad prednostu dopravného úradu vrchný revident Aurel Verbovský. Nepriateľská nálada medzi zamestnancami stanice proti novovzniknutej republike naďalej pretrvávala a vyústila v júni 1920 do ďalšieho štrajku. Dňa 4.7.1921 bol revident Verbovský preložený za prednostu dopravného úradu Poprad Veľká a vedením stanice bol poverený vrchný revident Ján Magath.

21. september 1921 bol významným dňom pre zamestnancov stanice , ako aj pre všetkých obyvateľov SNV . Pri ceste vlakom sa tu zastavil vlak s prezidentom T.G Masarykom. Prezident vystúpil z vlaku a hlásenie mu podali: prednosta dopravného úradu Magath ,brigádny veliteľ generál Votruba a veliteľ četníctva npor. Budík. Za mesto pozdravil prezidenta starosta Spišskej Novej Vsi Elemír Vollay. V sprievode pána prezidenta boli prezidentova manželka p. Masaryková, manželka ministra zahraničných i p. Benešová, minister zahraničných vecí Eduard Beneš, poslanec Hlinka. Pobyt vlaku v stanici trval 8 minút.

V roku 1927 prednosta dopravného úradu Magath bol povýšený za námestníka riaditeľa železníc v Bratislave . Pri rozlúčke mu hrala železničná dychová hudba, usporiadaný bol veľký banket v aule železničného ucllłsta a od zamestnancov ako prejav vďaky dostal zlaté hodinky. V rokoch 1927-1938 vo vedení dopravného úradu Spišská Nová Ves sa vystriedali: revident Leutte,l inšpektor Emil Greško inšpektor Koloman Csányi, Mativko Rašilov a inšpektor Lorek

Dňa 5.júna 1936 sa počas cesty do Rumunska na štátnu návštevu zastavil v železničnej stanici Spišská Nová Ves prezident Eduard Beneš.

Mnohí zamestnanci stanice v Spišskej Novej Vsi sa angažovali aj vo verejnom živote, čoho príkladom je, že v roku 1935 do krajského zastupiteľstva kandidoval výpravca stanice za Slovensku ľudovú strana Štefan Hanisko.

Udalosti v roku 1938 výrazne zasiahli do života a práce železníc. Riaditeľstvo železníc sa odsťahovalo z Košíc do Tatranskej Lomnice, kde postupne skončilo svoju činnosť a spojilo sa s riaditeľstvom v Bratislave. Postupne dochádzalo k odsunu zamestnancov českej národnosti. Dňa 29.12.1938 stanicu po odvolanom prednostovi Lorkovi prevzal adjunkt Štefan Hanisko, ktorý ale bol dňa 3.2.1939 zatknutý. Spišská Nová Ves po vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky dňa 14.3.1939 zažila o pár dní neskôr, t.j. 24.3.1939 bombardovanie šiestimi maďarskými lietadlami typu Caproni. Hlavným cieľom bolo letisko.

Železničné objekty poškodené neboli. Jednou z obetí bol zamestnanec výhrevne, ktorého zasiahla črepina z bomby. V marci muselo odisť 34 zamestnancov českej národnosti. Dňa 9.apríla 1941 bol zavedený letný čas, ktorý bol vzhľadom na vojnové pomery ponechaný aj v zime. V roku 1942 vlakom 90 603 bolo vysťahovaných z novoveského a levočského okresu 1.000 židov.

V decembri 1944 sa železničná stanica Spišská Nová Ves začala pripravovať na evakuáciu z dôvodu blížiacej sa fronty. Evakuačný vlak mal odísť do Žiliny 22.januára 1945. Po vyhlásení evakuácie bolo zrejmé, že vacsłna zamestnancov týmto vlakom nechce odísť a sabotovali organizovanie evakuácie. Napriek tomu 22.1.1945 namiesto 0 7,00 hod. až 0 22,00 hod. odišiel prvý evakuačný vlak s časťou staničného zariadenia a 9 zamestnancov. Odchod druhého bol zámerné zdržiavaný , dotknutí zamestnanci sa ukryli v lese , alebo nenastúpili do služby. Až 25.1.1645 asi 0 11,30 hod. sa podarilo vypraviť druhý evakuačný vlak. Odišiel s ním prednosta stanice a dvaja zamestnanci so zostávajúcim staničným zariadením. Následne bola stanica Nemcami podmínovaná a takmer úplne zničená aj so zabezpečovacím zariadením. Výpravná budova zostala stáť, ale vnútrajšok bol úplne zdemolovaný. Zničené boli aj vodne žeriavy a všetky výhybky. Červená armáda oslobodila Spišskú Novú Ves v noci z 26 -27. januára 1945. S obnovou stanice sa začalo krátko nato 29.1.945. V ten istý deň národný výbor poveril vedením stanice adjunkta Eugena Ďuranu. Do služby sa prihlásilo 349 zamestnancov. Do 29.3.1945 boli opravené 3 dopravné koľaje. Postupne sa obnovila aj preprava cestujúci tak, že do pracovných vlakov boli zaradovane osobné vozne. 27.5.1945 bola ukončená provizórna práca a slávnostne bola na trati SNV— Košice obnovená doprava. Výnosom č. P 932-Prez/2 - 1946 sa zmenili názvy dopravných a staničných úradov na železničné stanice.

Dňa 9.3.1953 bol pre železničnú stanicu Spišská Nová Ves veľmi tragický. Pre nezaistenie vozňov s guľatinou, ktoré sa dali do samovoľného pohybu došlo k zrážke týchto vozňov s osobným vlakom rýchlosťou 80 km/h na trati medzi Harichovcami a Spišskou Novou Vsou. Následky boli tragické na miesta zahynuli 3 osoby a bolo zranených 34 osôb.

Dňa 1961 bol zo stanice Spišská Nová Ves vypravený prvý elektrický vlak do Košíc.

Po druhej svetovej vojne sa vo funkcii prednostu stanice vystriedali Hammer Otto , Štefan Rychnavský, Honš Karol, Štreber Ján, Podracký Ján, Hrančák Vojtech, Tököly František, Ing.Štefan Račay, Dezider Ambroz, RSDr. Polťak Viktor, Ing. Peter Kusala, Mgr. Melega Stanislav a Mgr. Oleg Varga.